BRYAN ADAMS

V krátkom čase po sebe poctili svojou návštevou Košice dve veľké hudobné hviezdy – po októbrovom vystúpení rockových mamutov Deep Purple sa v stredu v beznádejne vypredanej Steel Aréne predstavil so svojou sprievodnou kapelou spevák a gitarista Bryan Adams. Sympatický Kanaďan si svojim aktuálnymm, rozsiahlym svetovým turné pripomína so svojimi fanúšikmi svoje už viac ako štvrťstoročie pôsobenia na hudobnej scéne, ktoré ohlásilo už aj minuloročné 2CD "Anthology".

Priznám sa, nikdy som nebol nejakým extra veľkým fanúšikom Adamsovej produkcie, no tento nevysoký chlapík mal u mňa vždy rešpekt tým, v akom harmonickom pomere mieša vo svojom muzikantskom shakeri pop s rockom. Jeho hudba je dostatočne popová na to, aby oslovila masy, no zároveň disponujúca dosť silným rockovým nábojom na to, aby mala ambície osloviť nie len ´konzumentov´. Nehovoriac už o tom, že Adams je podľa môjho názoru jeden celkom dobrý rockový spevák, ktorý zo svojim typicky zafarbeným, jemne ´zachrípnutým´ vokálom dokáže občas urobiť divy... Takisto je to schopný autor, ktorý dokáže skomponovať ako chytľavú, svižnú rockovú ´štadiónovku´, tak i peknú baladu. Vo svojom jadre je to však v podstate pesničkár, čo v konečnom dôsledku potvrdil aj na svojom vystúpení v Košiciach, keď jeho prídavkovú časť odohral bez kapely, sprevádzal sa iba sám, na akustickej gitare a ústnej harmonike...

Ako som už spomenul, setlist predstavoval v podstate výber toho najlepšieho, čo počas svojej doterajšej kariéry vyprodukoval, takže zneli napríklad "Can´t Stop This Things We Started“, "Someboidy", „18 Til I Die“, „(Everything I Do) I Do It For You“ , „Run To You“... Škoda, že zážitok z vystúpenia znehodnocoval tradične mizerný zvuk, i keď zvukári sa zjavne snažili o dušu (prvá skladba bola totálne zvukovo ´rozhasená´, no v relatívne krátkom čase sa im podarilo zvuk nastaviť na ako tak prijateľnú úroveň). Kapela šliapala spoľahlivo pričom popri Adamsovi bol jednoznačne druhou hviezdou večera gitarista Keith Scott - chlapík, ktorý svojimi pohybmi, gestami a štýlom, akým obsluhoval svoj nástroj pripomínal kombináciu Pete Townshenda a Keitha Richardsa. Spolu s Adamsom to dokázali na pódiu poriadne roztočiť, ako napríklad efektnými ´prebiehavačkami´ z jednej strany pódia na druhú počas skvelo vygradovanej „Summer of 69“. K umocneniu atmosféry určite dopomáhala aj kvalitná svetelná technika a zaujímavo navrhnuté pozadie scény. Keďže niekoľko kamier zabezpečovalo kvalitný záznam diania na pódiu i mimo neho na dvoch veľkoplošných obrazovkách, mali plnohodnotný zážitok z koncertu i tí nižší, respektíve tí, ktorí stáli aj ďalej od pódia. Asi najväčší zážitok z vystúpenia si však nesporne odnášala mladá Prešovčanka, ktorú Adams ´vytiahol´ z publika, aby si táto nachvíľu prebrala úlohu ex-spajsky Mel C (resp. Pamely Andersson, ktorá sa v tejto skladbe predstavila na spomínanej Antológii pozn.red.) a ´strúhla´ si s ním chytľavé dueto „When You´re Gone“...

Publikum vytvorilo v sále, myslím, dostatočne dobrú divácku kulisu na to, aby mohli byť spokojní i účinkujúci. Burácajúce osadenstvo Steel Arény Adamsa nie a nie pustiť z pódia. Ten sa im za ich priazeň odmenil spomínaným prídavkovým, výsostne akustickým setom, v rámci ktorého zneli napríklad balada „Please Forgive Me“, či zo soundtracku k Štyrom mušketierom známa „All For Love".

Osobne som si koncert celkom užil (i keď, čo som stihol zachytiť, názory naňho sú rôzne pozn.red.), odmysliac pritom spomínaný, nie práve najlepší zvuk, ktorý už naštrbil aj moje dojmy z vystúpenia Deep Purple. Myslím si, že pokiaľ sú ambície organizovať v Steel Aréne koncerty aj budúcnosti, jej jednoducho nevyhnutné vyriešiť jej akustiku, na tom jednoducho nemožno šetriť. Inak nech sa tam potom radšej hráva len a len hokej a na koncerty hviezd potom radšej zájdem povedzme do Budapešti...

Igor PETRUŠKA
Foto: Karol HATALA

www.music.box.sk